NEPODARENÝ KAPLÁN

            Keď Francis prišiel do Shalesley, pršalo. Bolo to jeho prvé kaplánske miesto. Srdce mu spievalo... Konečne, konečne, ako vysvätený kňaz má príležitosť začať boj o ľudské duše! Hoci Francisa na to vopred upozorňovali, musel si priznať, že ešte nevidel toľkú škaredosť, aká ho teraz obklopovala. Rady popolavých domov a chudobných obchodíkov, prerušované len veľkými prázdnymi plochami úhora s kopami odpadkov, okrem toho niekoľko krčiem a kaplniek a nad nimi vysoké čierne stavby uhoľných baní.
            Hlboko dýchajúc vzrušením, zazvonil na fare. Otvorila mu ženská v zástere, slečna Caffertyová a pozvala ho vstúpiť dnu. Vošiel ráznym krokom. Pri stole sedel tučný kňaz, asi päťdesiatnik. Francis vystrel ruku: „Dôstojný pán Kezer?“ „Áno, tak je. Koho iného ste očakávali? Sadnite si a navečerajte sa so mnou. Dúfam, že hráte poker!“ Otec Kezer budil dojem sily a autority. Každý jeho pohyb bol výrazom jeho sebadôvery. „Tu budete mať roboty dosť, len sa poriadne najedzte. Nevyzeráte veľmi mocne.“ Francis sa usmial: „Myslím, že sa presvedčíte, že som dosť odolný a mocný.“ Na to otec Kezer povedal: „No, čoskoro sa presvedčíme. Keď sa najete, pôjdete spovedať. Ja prídem neskôr. Dnes ich možno príde veľa. Prší – aspoň ich to donúti. Strašní lenivci, to moje stádo.“
            Otec Kezer neurobil na Francisa dobrý dojem, ale Francis si zaumienil, že bude zhovievavý. Prvé úsudky často bývajú nespravodlivé. Dlho sedel v chladnej spovednici označenej ešte menom jeho predchodcu: F. Lee a keď nikto neprichádzal, vyšiel von a prechádzal sa po prázdnom kostole. Dojem bol skľučujúci. Kostol bol špinavý a holý ako kôlňa. Soche sv. Jozefa odpadla ruka a pripevnili mu ju veľmi zle. Obrazy krížovej cesty boli mizerné a malé. Na oltári kričalo niekoľko vycifrovaných papierových kvetov v nevyleštených mosadzných vázach. No bol tu svätostánok. Francis si pred ním kľakol a opäť vrúcne odovzdal Bohu svoj život.
            Ako sa ukázalo, s otcom Kezerom naozaj nebolo ľahké vyjsť. Bol od prírody popudlivý, náchylný k hrubostiam. To, že sa mu nepodarilo získať náklonnosť svojho stáda, zatvrdilo ho na kameň. Raz síce dostal dobrú faru, ale i tam bol taký neobľúbený, že niekoľko vplyvných ľudí požiadalo biskupa, aby ho preložil. Spočiatku to niesol veľmi ťažko, no neskôr o tom začal hovoriť ako o vlastnom hrdinstve: „Zostúpil som dobrovoľne z trónu na zem...“ Jeho kuchárka a gazdiná slečna Caffertyová jediná s ním vychádzala dobre.
            Nevdojak a nevedomky si zjednodušil náboženstvo na formulu a ani sám už nechápal vnútorný význam duchovnosti. Nemal v sebe vnútorného života. Ani v kázňach nebol k farníkom uznanlivý. Farnosť bola chudobná a mala veľkú dlžobu na kostol a nech gazdoval ako chcel, neraz mu peniaze nevystačili. Mal plné právo obrátiť sa na svojich farníkov. Ale jeho spôsob mal ďaleko od taktnosti. Mocne a rozkročmo si zastal na kazateľnici, bojovne sklonil hlavu a kázňou bičoval skromné zhromaždenie. „Čo si myslíte, z čoho zaplatím nájom, dane, poistky? Nedávate to mne, ale Všemohúcemu! Chcem vidieť striebro, nie vaše medenáčiky! A ženy keby obetovali viac na oferu ako na parádu, lepšie by im to pristalo!“ Takto gánil na každého, no čím viac nútil, tým menej ľudia dávali.
            Koncom prvého mesiaca v Shalesley sa začal na Francisovi prejavovať účinok stáleho kontaktu s otcom Kezerom. Bol do krajnosti vydráždený a cítil, že na otca Kezera hľadí čoraz nepriateľskejšie. Nechápavosť ľudí zvyšovala jeho ťažkosti. Ešte aj deti boli letargické a neprístupné. Celá farnosť bola akoby zamorená apatiou, bez vzletu a vôle. Vrúcne túžil priblížiť sa k týmto biednym srdciam, obveseliť ich, rozdúchať iskričku vo vyhasnutej pahrebe. Otec Kezer bol ľstivý a keď videl, ako sa mu nedarí, vedel to využiť k uštipnutiu. Minule, keď sa Francis vrátil na faru od chorého unavený a mokrý, povedal mu: „Rozdávať požehnanie nie je tak ľahké, ako ste si mysleli, však...?“ A dodal: „Podlá zberba!“
            Francis sa zlostne začervenal: „Kristus zomrel pre podlú zberbu!“ A potom, keď bol sám, hodil sa na kolená a prosil o silu, aby premohol toto počiatočné trápenie.
            V mysli sa mu rodil plán. Striehol na priaznivú chvíľu, aby ho predostrel svojmu farárovi. Keď bol raz otec Kezer dobre najedený a celý spokojný, zvážil, že tá chvíľa nastala. Diplomaticky sa k nemu priblížil: „Premýšľal som, dôstojný pane... Máme taký roztrúsený okres, všetko je tak od ruky, bez slušných zábavných miestností... Tak som myslel, či by sme nemohli založiť klub pre mládež.“ Otec Kezer bol naozaj v žartovnej nálade, čo vyjadril zvedavým slovkom: „Áno?“ A Francis posmelený pokračoval: „Myslím, že taký klub by pritiahol mládež z ulice i z krčiem. A možno by sme v nich vzbudili aj túžbu po kostole!“ Otec Kezer sa zachichotal: „Myslím, že ste horší ako váš predchodca Lee. Taký ste mladý a naivný! No dobre, dajte sa do toho, ak chcete.“ „Ďakujem, otec Kezer, chcel som len váš súhlas.“
            Francis sa s horlivosťou pustil do uskutočňovania svojho plánu. Pár ľudí ukázalo dobrú vôľu mu pomôcť. Od istého podnikateľa získal miestnosť na schôdzky. Bol by radšej umrel od hanby, ako žiadal pomoc od chudobných farníkov. No napísal svojmu priateľovi lekárovi list, v ktorom ho prosil o nejaké vyradené športové potreby. Keď premýšľal, ako najlepšie všetko začať, objavil, že nič tak nepritiahne mladých, ako tanec. A tak všetky svoje skromné úspory venoval tomuto prvému stretnutiu – na koláče, ovocie a limonádu na občerstvenie.
            Začiatok bol trochu upätý, no o chvíľu sa zábava tak rozprúdila, že prevýšila i jeho najtúžobnejšie predstavy. Väčšina mládencov nemala topánky a tancovala v baníckych čižmách. Keď bola prestávka, dievčatá im z bufetu prinášali občerstvenie. A potom znova tanec. Keď sa tancoval valčík, všetci spievali refrén. Aj hŕbka baníkov, čo šli z práce, sa zastavili pri vchode a pridružili sa k spevu. Bol to veselý večer. Francis bol šťastný. „Bože môj, začal som. Začínajú ožívať.“
            Ráno vtrhol otec Kezer na raňajky celý rozzúrený: „Hanbite sa!“ Francis ostal prekvapený: „O čom to hovoríte?“ „O tom pekelnom podujatí. Či vari neviete, vy chumaj, kam takéto zábavy vedú? Objímať sa, oblápať telá? Neviete, že v mladých to vzbudzuje zlé myšlienky? Vedie to k chlipnosti, k telesnej žiadosti a nízkym pudom?“
            Francis bol veľmi bledý. „Celý večierok bol nevinný.  Prosím, nepletiete si chlipnosť s pohlavím?“ Farár zahorel hnevom: „Vy truľo, aký je v tom rozdiel?“ Francis mu pokojne odpovedal: „Asi taký ako medzi chorobou a zdravím.“ Otec Kezer naňho nechápavo pozeral. Francis pokračoval: „Prírodu nemôžte potlačiť. Ak to urobíte, povstane proti vám. U mladých ľudí je prirodzené a dobré, keď spolu tancujú a stretávajú sa. Je to prirodzená predohra k zoznámeniu sa a k manželstvu. Nemôžeme zakrývať pohlavie špinavou plachtou ako smradľavú mŕtvolu! Musíme sa v mladých učiť usmerňovať pohlavnosť a nie ju zadúšať!“
            Kezerovi navreli na hrdle tmavé žily: „Vy bohorúhavé šteňa! Nedovolím, aby sa moji mladí párili vo vašich tančiarňach!“ Francis vybuchol: „Tak ich prinútite, aby sa párili – ako vy hovoríte – po tmavých kútoch!“ Farár zajachtal: „V tejto farnosti udržujem panenstvo nepoškvrnené. Viem, čo robím.“ „O tom nepochybujem,“ odvetil Francis trpko. „Ale je fakt, že štatistika vykazuje v Shalesley najviac nemanželských detí z celej diecézy.“
            Chvíľu sa zdalo, že kňaz dostane záchvat. Zatínal päste a znova ich otváral, akoby chcel Francisa zahrdúsiť. Zrazu zdvihol na Francisa prst: „Zakazujem vám váš mládežnícky klub! A v tejto veci mám posledné slovo.“
            Francis odišiel do svojej izby, bledý, roztrasený. Mal pred sebou debnu so športovými potrebami, ktorá prišla od priateľa poštou. Teraz už bola nepotrebná, zakázaná. Myslel tuho. Nemôžem sa poddávať, musím bojovať, a to nie za seba, lež za túto ubiedenú farnosť, ktorú mi Boh zveril ako prvú. V nasledujúcich dňoch sa pokúsil ešte vyjednávať s otcom Kezerom, ale čím viac sa o to snažil, tým bol odpor farára neochvejnejší. Vo Francisovi sa však zrodila nová odvážna myšlienka. „Musím to aspoň skúsiť,“ hovoril si.
            Na prázdniny odišiel otec Kezer do kúpeľov, kde mal piť liečivú vodu. Francis oslovil jedného zo svojich vplyvných farníkov. A ten oslovil majiteľa baní, sira Georga Renshawa, človeka s ohromnými príjmami, ktorý bol nielen kresťan, ale aj ľudomil. Otec Kezer si ho veľmi vážil a keď videl jeho príspevky do farskej pokladnice, uznanlivo vždy poznamenal: „Ó, gentleman.“
            Tentokrát, po niekoľkých náročných rokovaniach, sa sir Renshaw rozhodol veľkodušne darovať farnosti prostriedky na stavbu nového spoločenského strediska a športového klubu. Francis nemohol tomu uveriť. Pod oknami fary sa začalo stavať. Zavše sa aj Francis pridal k robotníkom. Mali ho radi. Po otcovi zdedil záľubu v telesnej námahe. Cítil, že sa zbližuje s ľuďmi, že láme ich nedôveru a pomaly vchádza do ich prázdnych životov.
            Keď sa otec Kezer po šiestich týždňoch vrátil do Shalesley s prečistenou pečeňou, skoro pochopil, čo sa udialo. A keď videl, že za tým všetkým stojí sir Renshaw, najväčší dobrodinec farnosti, cítil sa bezmocný. Všetka bojovnosť ho opustila. Povedal duto: „Oznámim to biskupovi! Požiadam ho, aby vás preložil!“
            Francis mlčal. Nechcelo sa mu opustiť túto farnosť, ktorá sa trochu začala hýbať. No aj keby musel, jeho nástupca, nový kaplán, bude mať už ľahšiu prácu. Necítil osobné víťazstvo, len pokojnú, takmer jasnovideckú nádej. Povedal ticho: „Ľutujem, dôstojný pane, že som vás rozčúlil. Verte, chcel som len pomôcť... podlej zberbe.“
            Oči oboch kňazov sa stretli a otec Kezer ich sklopil prvý.

(spracované podľa A. J. Cronina, Kľúče od kráľovstva, str. 95-111, upravené)